Asi žiadne prikázanie tradičnej morálky nevyvoláva v ľuďoch takú nevôľu ako požiadavka sexuálnej zdržanlivosti a prísnej monogamie, obmedzujúca pohlavný styk výhradne na manželstvo. Vedecký výskum však poukazuje nato, že sexuálne tabu neboli zavedené len tak, pre nič za nič.
Od Freuda k Unwinovi
Na konci 20. rokov minulého storočia sa britský antropológ Joseph Daniel Unwin rozhodol dokázať, že manželstvo je prekonanou a škodlivou spoločenskou inštitúciou. Tento učenec bol ovplyvnený celým radom súdobých psychiatrov (vrátane Sigmunda Freuda), ktorí naznačovali, že ľudstvo sa zbaví neuróz, ak oslobodí svoje pudy od obmedzujúcich zábran tradičnej morálky. V roku 1934, po siedmych rokoch výskumov, ktoré zahŕňali analýzu sexuálnych zvyklostí 86 historických civilizácií a kultúr, bol Unwin donútený prehodnotiť svoju pôvodnú tézu. Taktiež dal pôvodným freudovským názorom opačné znamienko. V diele Sex and Culture (Sex a kultúra) došiel k záverom, ktoré by sa dali zhrnúť do nasledujúcich troch bodov:
1.) Kultúry, vyznávajúce ideál voľnej lásky a ponechávajúce svojim členom sexuálnu slobodu, ustrnuli vo svojom vývoji na úrovni kmeňových spoločenstiev a ďalej sa nerozvíjajú.
2.) Kultúry, ktorých spoločenské normy uzatvárajú sexualitu do mantinelov monogamného manželstva, akoby vytvárali „expanzívnu energiu“, prispievajúcu k vzniku, rastu a pretrvaniu civilizácie. Takéto spoločnosti zrazu začínajú budovať veľké náboženské i svetské stavby, vytvárajú prepracované myšlienkové systémy, uskutočňujú nové objavy a expandujú kultúrne, ekonomicky i vojensky.
3.) Kultúry, ktoré uznávali obmedzujúcu sexuálnu morálku, no časom u nich v tomto smere došlo k uvoľneniu mravov, buď civilizačne stagnujú, alebo degenerujú, pričom v priebehu dvoch – troch generácií si ich spravidla podmania národy vyznávajúce prísnu monogamiu a patriarchálny princíp.